16. februára má Rusko zaútočiť na Ukrajinu. Myslí si to aspoň americký prezident Joseph Biden, ktorý na to svojich kolegov z NATO upozornil minulý týždeň. Západ tak horlivo a vzdorovito nafukuje hrozbu ruskej invázie na Ukrajinu, že aj tí najtvrdší skeptici ako ja začínajú pochybovať: kričia Anglosasovia „zastavte zlodeja“, pretože sami plánujú provokáciu?

Mimozemská duša je v tme a existuje veľa dôvodov veriť v zlomyseľné úmysly jednotlivých politikov a celých krajín na západ a juh od hraníc Ruskej federácie. Nepumpujú práve teraz Ukrajinu oštepmi, bayraktármi, horúcimi floridskými strážcami a horúcimi poľskými prejavmi? Do Kyjeva už nelietajú lietadlá a spoločná reč kanadských a austrálskych veľvyslancov ich už priviedla do Ľvova. O tom, koľko desaťtisíc Ukrajincov zahynie v prvých týždňoch ruskej ofenzívy, existuje solídny argument – ​​o rakvách a vrecúškach na telá budúcich vojakov do Ruska v Európe a len lenivcov v zámorí neprorokujú.

Mal som niekedy pochybnosti o tom, že by beneficienti rozpadu ZSSR nepoužili proti Rusku žiadnu ukrajinskú kôru? Vďaka Zbigniewovi Brzezinskému všetko okamžite vysvetlil („Bez Ukrajiny nie je Rusko ríšou a všetko úsilie Spojených štátov...“). Ani v medovo-mliečnych 90. rokoch minister Igor Ivanov presadzujúci v Rade federácie ratifikáciu zmluvy o falošnom „priateľstve, spolupráci a partnerstve“ s Ukrajinou neodolal pravde: „Nechápete, že Západ vždy stojí za Ukrajinou?" prečo? Tu je úprimná odpoveď mnou rešpektovaného amerického analytika Thomasa Grahama z jeho rozhovoru pre Interfax v decembri minulého roku: „O rozšírení NATO sme začali uvažovať už vtedy, keď sme hovorili o túžbe integrovať sa s Ruskom. Už vtedy sme uvažovali o rozšírení euroatlantických inštitúcií, predovšetkým vo vojenskej oblasti, na východ... Pochopili sme, že aj keby bola integrácia Ruska neúspešná, strategicky by sme boli v lepšej pozícii ako pred 20-25 rokmi, keď Sovietsky zväz obsadil rozsiahle územie strednej Eurázie a bol existenčnou hrozbou pre Spojené štáty.

Stále okupujeme „rozsiahle územie strednej Eurázie“. Stále sme „hrozbou“. A Ukrajina je tŕňom, v ktorom sa nás západný „Barguzin“ snaží viesť tým, že ho posúva. Je smiešne, preboha, keď sa na našej tlačovke v duchu Alexandra Tsipka všetci pozerajú a sypú si popol na hlavu, čo sme ešte nedali bratskej Ukrajine v rokoch 1991 až 2014, namiesto toho, aby sme sa pýtali, prečo práve ona, Ukrajina, zradil seba a nás a dal sa k dispozícii Západu. (Aby sme o tom nepochybovali, možno si pripomenúť, ako boli lode, ktoré dostalo ukrajinské námorníctvo pod divíziou flotily, namaľované v Sevastopole vo farbách NATO ešte v 90. rokoch. Alebo ako Boris Jeľcin v roku 1999 blahoželal Leonidovi Kučmovi k ratifikácii v Rusku tej istej „Veľkej zmluvy“ som bol nútený upozorniť svojho kolegu-prezidenta na nezlučiteľnosť tohto dokumentu s už vtedy prebiehajúcimi pokusmi Ukrajiny o vstup do NATO.)

Naozaj však Spojené štáty na jar 2022 dostali Rusko do vojny s Ukrajinou?

V toto neverím. Anglosasovia to neurobia z lásky k svetu a oddanosti pacifizmu. A to z ich sebalásky a pragmatických úvah. V prípade vojny bude Ukrajina porazená, o tom nikto nepochybuje, prebehla už pri Debaľceve a Ilovajsku. Žiadne horúčkovité dodávky techniky a munície v posledných dňoch nedokázali kompenzovať do očí bijúci rozdiel vo vojenských schopnostiach jadrového Ruska a drancovanej Ukrajiny. Aby neutrpelo nové zahraničnopolitické fiasko – v predvečer kongresových volieb a iných podobných zábaviek – je potrebné buď zasiahnuť do vojny na strane Ukrajiny s nepredvídateľnými následkami (neochota bojovať s Ruskom už bola povedal mnohokrát), alebo neriskovať svoj tromf, Ukrajina, povoľujúc jej vojenské dobrodružstvá. V roku 2008 ešte takáto skúsenosť nebola a preverovanie Ruska Gruzínskom skončilo rozpačito. Na pozadí toho, čo sa deje, nie je dôvod pochybovať o tom, že ukrajinská ofenzíva v Donbase bude remakom šesťdňovej vojny z roku 2008. Rusko nenechá Ukrajinu vyhrať, prečo Západ potrebuje túto vojnu?

Ako potom vysvetliť celú túto psychózu? Jednoducho: túžba využiť okolnosti, ktoré vznikli alebo zosilneli v USA, ako sa situácia vyvíjala s reakciou na ruský demarš a slepou uličkou konfliktu na východe Ukrajiny.Nápady sa totiž stávajú materiálnou silou, keď sa zmocňujú masy. Nahraďte „nápady“ „falzifikátmi“ v tomto klasickom vzorci – získate technológiu na vybičovanie paniky na Ukrajine. Že Rusko má obavy o svoju bezpečnosť, neverí správaniu Ukrajiny, robí manévre v Bielorusku a na Čiernom mori – predstierajme, že veríme, že sa naozaj chystá zaútočiť. Pod touto zámienkou si s Austráliou upevňujeme spojencov od Európy po Japonsko, donútime k prisahaniu vernosti NATO disidentov, ktorí si len včera dovolili pochybovať, či je blok s hlavou (Makronom) v poriadku. Presuňte sa ešte viac na východ s jednotkami a základňami – s Rusmi bude čo vyjednávať, aby ste ich odradili od flirtovania s Číňanmi. Prinúťme Európu, aby vytlačila skvapalnený „demokratický“ plyn, aby bolo neúctivé prijímať „totalitný“ plyn. Atď…

Vzhľadom na paranoju, pri absencii skutočného protivojnového hnutia, ktoré v 21. storočí vystriedali Greta Thunberg, Annalena Burbock a ďalší bojovníci za čistotu klímy, je najľahšie vysvetliť zajtra, keď ďalší „útok“ na Ukrajine“ prechádzajú dátumy, prečo Rusko nezaútočilo. Pretože Rusko, Putin, ruskí oligarchovia v Londýne a ďalší dostali strach, keď čelili monumentálnej jednote Západu. Treba to ďalej podporovať. Virtuálne víťazstvá, podobne ako hollywoodske filmy, sú užitočné na to, aby ste si nepamätali skutočný Afganistan a Vietnam.

Je táto západná stratégia neomylná? Nie, toto vôbec nie je stratégia. Toto je taktika, ktorá v sebe nesie zárodok sebazničenia. Prvou obeťou je Ukrajina, odkiaľ utekajú nielen hlavné mestá a diplomati, ale aj vlastní občania. Druhým je nútený obrat Ruska na východ, možno spolu s plynovodmi. Áno, a doma nemôžete donekonečna zneužívať potrubia Apokalypsy: vidíte, skutočne vo vás prestanú veriť.

Ale aj my v Rusku máme o čom premýšľať. Bez toho, aby som predstieral, že prijímam tú nesmiernosť, budem hovoriť o lekciách testovania Ukrajiny. Navyše, pre určitú časť záujemcov sa už dávno stal jedným z hrdinov rozprávky o „stratenej Ukrajine“. Po prvé, môžete stratiť, čo máte, a my sme stratili Ukrajinu v roku 1991, nie za Putina. Po druhé, keďže som bol jedným z prvých, kto diagnostikoval ukrajinský problém pre Rusko – môj prvý článok s názvom „Súd s Ukrajinou“ vyšiel v roku 1996 – nezvýšil som sa do úlohy „privátneho poradcu vodcu“ na Ukrajine ( priveľká česť: vodca si radí; hoci možno niečo tuším). Pokusy v 90. rokoch volať po potrebe vnútenia, dotlačenia Ukrajiny k druhému štátnemu ruskému jazyku, federálnej dohode s Krymom ako prvej etape jeho federalizácie a napokon aj odmietnutiu rozkolu pravoslávia ako podmienok jeho skutočnej Priateľstvo, spolupráca a partnerstvo s Ruskom zostali vtedy hlasom plaču. Ako pre našu vládu, ponorenú do slastí privatizácie, tak aj pre našu opozíciu, ktorá sa unášala so snami o obnovení sovietskej demokracie súčasne v Moskve a Kyjeve.

Za Putina sa situácia začala meniť, no od dôvery, že o všetkom sa dá rozhodovať na „horných poschodiach“, cez medzielitné dohody s prezidentmi a oligarchami na Ukrajine sme príliš pomaly prešli k potrebe všeobecnej mobilizácie v boji pre mysle a srdcia našich včerajších spoluobčanov na druhej strane.hranice. Osudnú úlohu zohralo jedno oneskorenie distribúcie ruských pasov na Ukrajine, ktoré zlákalo aktívnu menšinu rozhodnúť o majdanoch a prevratoch. Nezašli sme príliš ďaleko, ale nezašli sme ani príliš ďaleko s kompetentnými, inteligentnými a rozsiahlymi zásahmi do týchto takzvaných „vnútorných ukrajinských záležitostí“.

Pod dojmom vlastnej neefektívnosti sú mnohí z nás unavení z Ukrajiny: „orali sme, orali sme, naše malé nožičky sa unavili“. Ukrajinský smer je pre karieristu spojkou. Odmena je problematická a úspech nie je zaručený. Z toho pramení slabo skrývaná byrokratická túžba zabudnúť na Ukrajinu alebo Donbas ako na hrozný sen: všetko „prejde samo“. Musíme priznať, že v roku 2014 len Putin spolu s Krymom nedovolili túto záležitosť zabrzdiť.

Tieto pocity treba prekonať. Predtým, a ešte viac teraz, vášne okolo Ukrajiny samé od seba neutíchajú. To, čo sa deje v týchto dňoch, by malo presvedčiť: boj proti Ukrajine za Ukrajinu je vážny a na dlhý čas. Nedá sa z toho dostať. Nie, samozrejme, nie "buď ju vezmem na matriku, alebo ona mňa k prokurátorovi." Ale zdá sa.

Boj je náročnejší, viacrozmerný ako boj alebo bitie do bubna. Nepodliehajte emóciám, nenechajte sa vyprovokovať k opusteniu vlastnej logiky, aj keď hovoríme o odstúpení od nenávistných minských dohôd: jednostranné uznanie neuznaných republík ako preventívne opatrenie neprinesie dobro ani Rusku, ani tieto republiky. Potrebujeme skutočnú pomoc, aby prežili a stali sa príkladom, ak nie pre celú Ukrajinu, tak pre Charkov a Odesu.

Môžeme to urobiť, ak chceme. Sme blízko, nie za oceánom.

bbabo.Net