Dojímavý film „Where I Live“, ktorý je nominovaný na Oscara za najlepší krátky dokumentárny film, ukazuje bytovú krízu v Spojených štátoch z veľmi ľudskej perspektívy.
Film sprevádzajúci ľudí bez domova – nahrávky vznikli v rokoch 2017 až 2020 – sleduje kľúčové problémy americkej problematiky bezdomovectva: zvyšovanie nájomného, nedostatok práce, domáce násilie, rozpady rodín, predsudky.
Má to teda veľkú zásluhu (a možno ešte prekvapivejšie, ak režiséri, vrátane Brazílčana, dodržia svoj sľub a vezmú niektorých opýtaných na červený koberec udeľovania cien).
Porovnávať dokument so situáciou bezdomovcov v Brazílii je však nemožné. Najmä v meste São Paulo, kde táto populácia vzrástla počas pandémie o 31 %.
Zatiaľ čo film predstavuje zjavne nezávislé postavy, z ktorých mnohé sú biele a ktoré sú na ulici, pretože nemôžu platiť nájom – no kto by sa z tohto stavu dostal, keby mohol –, São Paulo čelí trochu inej situácii.
Podľa posledného sčítania ľudu, zverejneného v januári tohto roku, je tu 70,8 % bezdomovcov hnedej alebo čiernej farby. Viac ako 75 % z nich má chodníky a ubytovne ako „domy“ viac ako dva roky, niekedy aj viac ako desať.
Mnohí (a dovolím si povedať, že väčšina, počas mojich takmer štyroch rokov týždennej práce so zraniteľnými ľuďmi) sú užívatelia drog alebo alkoholu. Sú kvôli tomu na ulici, alebo sa stali závislými, pretože skončili na ulici.
Zabúda sa na nich, pretože sú obeťami spoločnosti, ktorá vylučuje černochov, trans, transvestitov. To zaťažuje ženy, hlavy domácností. Že nedáva a nikdy nedával rovnaké príležitosti všetkým.
Zišli by z ulíc, keby mohli platiť nájom? Možno. Ako si však dovoliť dom, keď v Brazílii je život na ulici odrazom štrukturálneho a verejného zdravotného problému?
"Where I Live" citlivo vrhá svetlo na tých, ktorí sú v uliciach kvôli americkej hospodárskej kríze. Film prebúdza súcit tých, ktorí ho sledujú a ktovie, s Oscarom dokáže pritiahnuť ešte viac pohľadov na tento stav. Za to je víťazné.
Nesnažte sa však len pozeraním dokumentu pochopiť, čo sa stane s tými, ktorí žijú na uliciach okolo našich domov. Nehovoríme o rovnakom stave.
Riešenie problému tých, ktorí nemajú domov, tu skĺzava do podpory zdravia, psychickej podpory, práce, domova a autonómie. A sociálne aparáty nepodporujú autonómiu tým, že so všetkými, nezávislými ľudskými bytosťami zaobchádzajú ako s jedným.
V uliciach krajiny žijú ľudia, ktorým chýba poľudštený pohľad, no nachádzajú ľahostajnosť. Nie je to film, nemá nomináciu na Oscara; je to len realita.
*
"Kde žijem". Dostupné na Netflixe.
bbabo.Net