„Hindutva“ je termín, ktorý je v súčasnosti v indickom zriadení veľmi rozšírený, čo znamená indický nacionalizmus a ktorý vyrástol z Rashtriya Swayamsevak Sangh (RSS), starej dobrovoľnej polovojenskej a polohinduistickej politickej organizácie inšpirovanej nemeckým fašizmom. Tento výraz sa často zamieňa s „hinduizmom“ (s čisto náboženskými konotáciami), pretože aj oni nosia šafranové oblečenie. Hrdinovia RSS sú často prinútení pochodovať ulicami v šatách chrámových kňazov. Premiér pri svojom prvom spustení v súčasnom politickom prostredí predniesli prejavy, v ktorých povedali, že India je len pre Indov a že žiadny cudzinec zo zahraničia nebude odteraz v Indii vítaný a takíto cudzinci, ktorí sa už v Indii nachádzajú, budú z Indie postupne vysťahovaní. program. Vo vláde BJP na čele s premiérom Modim tak bola zavedená nová ideológia indického nacionalizmu.
Indický slogan jeho sekulárneho charakteru bol utlmený, aby vytvoril priestor pre hinduistický nacionalizmus, ktorý je v hindčine to isté ako „hindutva“. V podstate indický nacionalistický charakter nahrádza odveký sekulárny charakter Indie, ktorý bol vybudovaný na osvietených hodnotách zakladateľov Indie ako Gándhí, Nehrú, Tagore, Ambedkar, Patel, Azad a ďalší.
Stará sekulárna politika je utlmená, ktorá bola po celom svete uznávaná ako politika spravodlivá pre všetkých ľudí vrátane menšín. Sekularizmus zapustil korene vo všetkých osvietených štátoch. Aj štáty založené na náboženskom základe to hrdo prijímajú ako svoju politiku na medzinárodnej úrovni. V tomto ani India nie je výnimkou a vyhlasuje sa za sekulárnu, keď je to potrebné, ale so zjavným obratom v prospech hinduistov, ktorí si získali dostatočnú známosť, keď zmenili svoje občianske zákony, aby zabránili moslimom stať sa občanmi Indie. Išlo o rozšírenie ich zaujatosti voči kašmírskym moslimom, ktoré už predtým ukázali tým, že zasahovali do článku 370 a článku 35 ods. 5 ústavy, aby Kašmírčanov navždy zbavili ich samostatného postavenia.
Keď sa Pakistan objavil na mape sveta ako nezávislý štát, bol považovaný za jedinečnú krajinu kvôli svojej heterogénnej kultúrnej a jazykovej bariére.
Podľa Oxford English Dictionary „Hindutva sa teraz stala ideológiou, ktorá sa snaží nastoliť hegemóniu hinduistov v Indii, čo možno nazvať hinduistickým nacionalizmom“. Hinduistický nacionalizmus teda nemá veľa spoločného s hinduistickým náboženstvom, keďže každé dieťa narodené hinduistickým rodičom je od narodenia hinduistom a nemôže si ani osvojiť žiadne iné náboženstvo. Hinduistický nacionalizmus má viac spoločného so sociálnym a politickým myslením, založeným na pôvodných duchovných a kultúrnych tradíciách indického subkontinentu, ktoré sú tiež ovplyvnené sociálnymi reformnými hnutiami.
Rashtriya Swayamsevak Sangh (RSS) bola zakladajúcou organizáciou „Hindutva“, ktorú v roku 1925 založil Keshav Baliram Hedgewar ako súčasť hnutia proti britskej nadvláde a v prospech fašistov v Nemecku. Hitlera považovali za svojho hrdinu. Ich štátna politika bola založená na násilí a atentátnik Mahátmu Gándhího Nathu Ram Godsey bol tiež vedúcim kruhu RSS. Hrozný masaker moslimov Narendera Modiho spáchali aj zločinci z RSS na príkaz premiéra Modiho, keď bol hlavným ministrom Gudžratu.
Nedávno významný indický bývalý minister a člen Lok Sabha pán Shashi Tharoor napísal knihu „Battle of Belonging“, v ktorej ostro spochybňuje myšlienky nacionalizmu, vlastenectva a občianstva, ako ich vysvetľujú vodcovia Hindutvy.
Shashi Tharoor skúma myšlienky nacionalizmu, vlastenectva, občianstva atď. Počas svojho štúdia skúma historické a súčasné myšlienky nacionalizmu, vlastenectva, liberalizmu, demokracie a humanizmu, z ktorých mnohé sa objavili na Západe v 18. a 19. storočia a rýchlo sa rozšírila do celého sveta. Autor potom sumarizuje indický liberálny konštitucionalizmus a skúma osvietené hodnoty, ktoré týčiaci sa vodcovia a zakladatelia Indie investovali do národa. Tieto sú v kontraste s úzkoprsými, rozdeľujúcimi, sektársky orientovanými koncepciami formulovanými hindutvskými ideológmi a propagovanými ich nasledovníkmi, ktorí teraz vládnu krajine. Dnes, podľa Shashi Tharoora, je boj medzi týmito dvoma protichodnými myšlienkami Indie, v ktorých jedna myšlienka je výsledkom tisícročnej politickej múdrosti západných národov a obhajovaná predkami Indie a druhá je myšlienka postavená v predných stenách Indie, čo chce Modi obmedziť pre obyvateľov Indie.Teraz prejdem k pakistanskému nacionalizmu. Všetci známi historici pripustili, že pakistanská národnosť bola od svojho vzniku rozdelená medzi jeho východné a západné krídlo. Medzi bengálskym nacionalizmom na jednej strane a inými národnosťami a etnikami západného Pakistanu nebola žiadna súdržnosť. Keď sa Pakistan objavil na mape sveta ako nezávislý štát, považoval sa za jedinečnú krajinu pre svoju heterogénnu kultúrnu, jazykovú bariéru a geografické charakteristiky. Jeho dve územné časti delilo viac ako 1000 míľ a jediným spoločným putom bolo náboženstvo. Ale dôležité zložky nacionalizmu ako spoločný jazyk, spoločné prostredie, spoločná kultúra a spoločné puto únie nezdieľali Bengálčania od svojich západných kolegov. Obe národnosti teda nemohli žiť spolu. Aby priliali olej do ohňa, urdčina bola vyhlásená za jediný národný jazyk, ktorý Bengálci nemohli tolerovať. Povinnosťou nášho následného vedenia bolo držať pohromade všetky veľké aj malé etniká. Bengálčania, ktorí sú počtom väčší, potrebovali rovnakú ochranu od národnej vlády, ale nedostali svoj náležitý podiel. Okrem toho neexistoval spravodlivý vzorec na rozdelenie ekonomického bohatstva medzi tieto dva celky. To spôsobilo nespokojnosť v Bengálsku a v roku 1971 ich priviedlo k rozpadu od zvyšku Pakistanu, čím sa stal ich suverénnym štátom Bangladéš.
Tejto neschopnosti udržať Pakistan ako jeden národný štát by sa dalo predísť, keby medzi protagonistami oboch krídel neexistovala osobná chamtivosť po moci. V jedinom národnom štáte bolo niekoľko ingrediencií ako spoločné náboženstvo, spoločný jazyk, spoločný biotop, spoločná kultúra a spoločné puto únie veľmi dôležité na to, aby sa udržal pod jednou vlajkou alebo ústavou. V našom prípade okrem náboženstva nebolo nič spoločné medzi krídlami, oddelenými 1000 míľ od nepriateľského územia. Bola to skutočne jedinečná situácia, ktorá nemohla fungovať. História ukazuje, že za zložitých okolností vznikli bi- alebo dokonca mnohonárodné štáty. Existuje mnoho príkladov mnohonárodných suverénnych štátov, medzi ktoré patrí Osmanská ríša, Britská India, Československo, Japonské impérium, Sovietsky zväz, Juhoslávia a Rakúsko-Uhorsko atď. Niektorí analytici opísali Európsku úniu tiež veľmi podobne ako mnohonárodný štát. Uvádza sa, že existuje len veľmi málo krajín, ktoré sú vo všetkých ohľadoch etnicky homogénne.
India má viac ako 2 000 etnických skupín a viac ako 80 000 subkultúr a je tu zastúpené každé veľké náboženstvo, ako aj štyri hlavné jazykové rodiny. Každý štát a územie únie v Indii má jeden alebo viac úradných jazykov a indická ústava uznáva najmä 22 „plánovaných jazykov“. Uznáva tiež 212 naplánovaných kmeňových skupín, ktoré spolu tvoria asi 7,5 % populácie krajiny.
Hoci sa Pakistan v roku 1947 stretol s výnimočnými okolnosťami, situácia sa dala vyriešiť priateľsky dobrým štátnickým správaním. Keďže Kvádi už neboli nažive, aby prijali takéto rozhodnutie a nižšie vedenie kvôli chamtivosti a neschopnosti nemalo odvahu rozhodnúť o takýchto veciach, muselo sa stať nevyhnutné a východné krídlo sa oddelilo od západného Pakistanu.
Napriek tvrdej a ťažkej ceste musel nový štát riadiť pakistanskú nacionalistickú vládu v rámci demokratického systému volieb a zostal neporušený aj po 75 rokoch krutých treníc na našich hraniciach. Čeliac šesťkrát silnejšiemu nepriateľovi, naši ľudia a naše ozbrojené sily udržali krajinu jednotnú. India nedokázala zabrať ani centimeter našej pôdy a my sme neustúpili od našich základných požiadaviek voči Indii a práv moslimov žijúcich v Indii. Každá naša provincia je nezávislá a suverénna v rámci svojich subjektov a bezproblémovo spolupracuje s centrom, ktoré je pripravené pomôcť im s federálnym financovaním, kedykoľvek to bude potrebné.
Naším jediným bolestivým vývojom je rast náboženského fanatizmu. čo je väčšinou spôsobené chudobou, nevedomosťou a zlou ekonomikou. Nie je však ľahké prekonať túto hrozbu, pokiaľ sa nepresadia nevyhnutné štrukturálne reformy a kým sa vzdelávanie nestane univerzálnym. Ale keď sa ekonomické podmienky krajiny zlepšia, prekoná sa aj táto náboženská neznášanlivosť, keď ukážeme lepší ekonomický pokrok.
Nezáleží na tom, koľko etnických skupín žije v jednej spoločnosti. Dôležité je len to, ako vládnuce elity kooptujú rôzne etnické skupiny do politickej štruktúry štátu tým, že im umožnia dobré rozhodovanie.
Spisovateľ je bývalý príslušník pokrajinskej štátnej služby a autor Chvíľ v tichu.
bbabo.Net